// Obsah
Na jar 2025 inžinieri NASA vzkriesili skupinu trysiek, ktoré sa 21 rokov pokladali za mŕtve. Nikto z nich sa k nim nemohol priblížiť na menej ako 25 miliárd kilometrov (15,5 miliardy míľ). Príkaz sa tam dostával takmer deň a odpoveď sa vracala skoro rovnako dlho. Ten stroj sa volá Voyager 1. Má 49 rokov a ľudia ho stále opravujú.
Dňa 18. novembra 2026 bude Voyager 1 od Zeme vzdialený 25,9 miliardy kilometrov (16,1 miliardy míľ). To je jeden svetelný deň: rádiový signál z našich antén k nemu poputuje celých 24 hodín. Žiadny ľudský výtvor sa ešte nedostal tak ďaleko, ako upozorňuje NASA . Obyčajné „počuješ ma?“ sa k nemu dostane za deň a odpoveď sa vráti o ďalší deň.
Deň na jeden telefonát
Svetelný deň meria vzdialenosť, nie čas. Je to dráha, ktorú svetlo prejde za 24 hodín: 25 902 068 356 km. K Mesiacu svetlo doletí za 1,3 sekundy; posádka Artemis II tam letela približne tri dni.
// Ako dlho cestuje signál
Dvojča Voyageru 1, Voyager 2, letí inou trajektóriou a hranicu jedného svetelného dňa prekročí až v novembri 2035.
Žiarovka z chladničky
Vysielač Voyageru 1 má výkon okolo 23 wattov. JPL, laboratórium NASA, ktoré misiu riadi, ho raz prirovnalo k žiarovke vo vnútri chladničky. Kým sa toto svetielko dostane na Zem, zoslabne pod miliardtinu z miliardtiny wattu. V roku 2013 prichádzali údaje z prístrojov rýchlosťou asi 160 bitov za sekundu. Pri takom tempe by sa jedna fotka zo smartfónu sťahovala dlhšie než deň.
Preto takýto slabučký šepot zachytia len obrovské antény Siete hlbokého vesmíru NASA (Deep Space Network). A odpovedať dokáže jediná anténa v celej sieti: DSS-43, 70-metrová parabola pri austrálskej Canberre. Od mája 2025 do februára 2026 bola kvôli modernizácii mimo prevádzky a tím sa k sondám dostal len v krátkych oknách v auguste a v decembri, keď sa anténa nakrátko vrátila do služby.
Oprava naslepo, 45 hodín na jednu otočku
Dňa 14. novembra 2023 prestal Voyager 1 dávať zmysel. Príkazy ešte poslúchal, ale namiesto správ o sebe a svojom okolí posielal nečitateľný prúd bitov. Začiatkom marca 2024 mu inžinieri poslali príkaz „šťuchnutie“: žiadosť o výpis pamäte jedného z jeho troch palubných počítačov, toho, ktorý pred odoslaním balí údaje. Výpis odhalil príčinu . Asi 3 % pamäte boli poškodené, najpravdepodobnejšie preto, že zlyhal jediný čip a stiahol so sebou časť softvéru. Nikto presne nevie prečo. Možno ho zasiahla energetická častica z vesmíru. Možno sa po 46 rokoch jednoducho opotreboval.
Čip tak ďaleko vymeniť nemožno a žiadny voľný blok pamäte nebol dosť veľký na to, aby sa do neho zmestil stratený kód vcelku. Tím preto rozrezal kód na úseky a poukrýval ich do rôznych kútov pamäte. Predstavte si knihu s vytrhnutou kapitolou, v ktorej nezostal súvislý úsek prázdnych strán: kapitolu vytlačíte po kúskoch na strany, ktoré sú voľné, a potom opravíte každé „pozri stranu N“, aby sa čitateľ nestratil. Prvá dávka odišla 18. apríla 2024. Pri 22,5 hodiny cesty na jednu stranu prišla odpoveď 20. apríla: prvá čitateľná správa o stave sondy po piatich mesiacoch. V máji sonda začala znova posielať vedecké údaje.
Vysielač, ktorý mlčal od roku 1981
V októbri 2024 požiadali inžinieri Voyager 1 , aby zapol jeden zo svojich ohrievačov. Energie mal byť dostatok, no zasiahol systém ochrany pred poruchami. Keď sonda odoberá príliš veľa energie, tento systém vypne všetko nepodstatné. Najprv znížil rýchlosť prenosu údajov, potom vypol hlavný vysielač a prepol na záložný. Voyager 1 ho na komunikáciu so Zemou nepoužil od roku 1981 a jeho signál je oveľa slabší. Tím si nebol istý, či ho na takú vzdialenosť vôbec začuje. Antény ho napriek tomu zachytili a koncom novembra sa sonda vrátila do bežnej prevádzky.
Trysky, ktoré boli 21 rokov mŕtve
Anténa Voyageru musí stále mieriť na Zem, a tak sa sonda zamkne na navádzaciu hviezdu a drobnými tryskami sa jemne koriguje. Primárne trysky Voyageru 1 na riadenie rotácie vypadli v roku 2004, keď prestali dostávať energiu dva drobné ohrievače, ktoré potrebujú. Porucha sa vyhodnotila ako neopraviteľná a tím prešiel na záložnú sadu. Ako povedal vedúci misie Kareem Badaruddin, vtedy asi nikto nečakal, že Voyagery vydržia ešte ďalších 20 rokov. Todd Barber, vedúci pohonu misie, si to pamätá takto:
Tieto trysky sa pokladali za mŕtve. A bol to oprávnený záver.
Do roku 2025 sa v palivových trubičkách záložných trysiek hromadili zvyšky po palive a mohli sa zapchať už na jeseň. Inžinieri tušili, že staré ohrievače sa možno nikdy nepokazili. Porucha v napájacom obvode mohla jednoducho prehodiť spínač do zlej polohy. Overovať tento nápad bolo riskantné. Keby sa sonda počas testu odklonila od navádzacej hviezdy príliš, trysky by sa spustili samy a ich zapálenie s chladnými ohrievačmi by mohlo spôsobiť malý výbuch.
Príkazy odišli 20. marca 2025 . K sonde cestovali vyše 23 hodín. Potom sa údaje o tom, čo sa stalo, vracali ďalších vyše 23 hodín. Keď dorazili, prvých 20 minút ukázalo, ako teploty ohrievačov prudko stúpajú. Fungovalo to. Inžinieri oslavovali niečo, čo sa tam hore odohralo takmer pred dňom. „Bol to taký slávnostný moment,“ povedal Barber. Čas bol na hrane. O šesť týždňov neskôr sa DSS-43, jediná anténa, ktorá môže Voyageru posielať príkazy, odpojila kvôli modernizácii.
Štyri watty ročne
Energiu na palube dodávajú rádioizotopové generátory, ktoré menia teplo rozpadajúceho sa plutónia na elektrinu. Každá sonda stráca asi 4 watty ročne, zhruba šestinu toho, čo vydáva 23-wattový „chladničkový“ vysielač, a tak tím vypína prístroje jeden po druhom podľa zoznamu dohodnutého pred rokmi.
Ako prvé prišli na rad kamery. Dňa 14. februára 1990 Voyager 1 nasnímal „rodinný portrét“ slnečnej sústavy a na jednom zábere zaberala Zem asi jediný pixel. To je slávna Bledá modrá bodka. O tridsaťštyri minút neskôr boli kamery navždy vypnuté , aby sa ušetrila energia na dlhú cestu.
Dňa 17. apríla 2026 tím vypol prístroj na Voyageri 1, ktorý zachytával nabité častice a od štartu v roku 1977 bežal takmer bez prestávky.
Z desiatich vedeckých prístrojov má sonda teraz zapnuté dva : magnetometer a snímač plazmových vĺn.
Manažérka projektu Suzanne Dodd to v roku 2025 povedala bez obalu : bez vypínania by mali sondy energie len na niekoľko mesiacov. S úsporami by mohli udržať v chode aspoň jeden prístroj do 30. rokov. Po polstoročí v hlbokom vesmíre už nikto nič sľubuje.
Otázka o včerajšku
Voyager 1 letí rýchlosťou takmer 61 000 km/h (38 000 míľ/h) k hviezde Gliese 445. Približne o 40 000 rokov sa k nej priblíži na 1,7 svetelného roka. Jeho generátory dávno predtým vychladnú.
Ed Stone, ktorý viedol vedu Voyagerov pol storočia a v roku 2024 zomrel, povedal , že pri Voyageroch je každý deň dňom objavov. Od 18. novembra bude každý z tých dní doliehať na Zem s celodenným oneskorením. Tím sa o každej novej poruche dozvie najskôr o deň po tom, čo nastane, a oprava bude potrebovať ďalší deň, kým dorazí. Jedna otázka a jedna odpoveď zaberú dva dni. Takto bude odteraz vyzerať každá oprava.
