Perseverance vytvoril rekord jazdy mimo Zeme a väčšinou sa riadil sám

Viac ako 90 % z 45,22 kilometra si Perseverance vyberal cestu sám: skaly, jamy a svahy pred sebou posudzoval palubný autopilot, nie ľudia na Zemi. S týmto výsledkom rover NASA prekonal rekord svojho predchodcu Opportunity 11. októbra 2026, na 2 006. marťanský deň misie. Opportunity prešiel po Marse 45,16 kilometra.

Rozdiel je 60 metrov, približne polovica futbalového ihriska. Zaujímavé je však iné. Opportunity zbieral svoje kilometre vyše 14 rokov, Perseverance mu stačilo päť a pol. A skorý autopilot Opportunity vyberal cestu len na 5 % vzdialenosti. Tri rekordy v dosahu mimo Zeme za posledných pol storočia dávajú príbeh o tom, ako ľudia odovzdávali volant stroju. Zvláštne je, že prvý držiteľ rekordu dodnes nepozná svoj nájazd: podľa toho, kto počíta, je to 37, 39 alebo 42 kilometrov.

Päť ľudí pri obrazovkách neďaleko Simferopolu

Prvý rekord patril sovietskemu Lunochodu 2. Jeho pristávací stupeň dosadol v kráteri Le Monnier 15. januára 1973 a rover zišiel na povrch 16. januára. Riadili ho zo strediska diaľkovej vesmírnej komunikácie pri Simferopole na Kryme, kde päťčlenná posádka sledovala televízny obraz a posielala príkazy takmer v reálnom čase.

Takmer, pretože rádiovému signálu trvalo cestu na Mesiac a späť približne tri sekundy , takže vodič videl výsledok každej zákruty s oneskorením. Medzi dvoma príkazmi mohol stroj prejsť od 2,3 do 8,3 metra, podľa režimu. Týkalo sa to Lunochodu 1, píše Michail Malenkov, ktorý navrhol jeho podvozok, s odvolaním sa na vodiča Vjačeslava Dovgana. Druhý rover riadili oveľa odvážnejšie než prvý: Lunochod 1 prešiel približne 10,5 kilometra za 11 mesiacov, Lunochod 2 skoro štyrikrát toľko za štyri.

Raz stroj odmietol vzdať sa volantu. Keď sa rover 11. februára 1973 po dlhej mesačnej noci znova rozbehol, posádka uvidela na obrazovke priamo pred sebou kráter a poslala príkaz na zastavenie. Lunochod 2 sa valil ďalej. Zastal až po treťom takom príkaze. Vinníkom bol rušič signálu v rádiovom systéme a operátori prepli na záložný.

Lunochod 2 pracoval približne štyri mesiace. Deviateho mája zišiel do krátera, prach sa usadil na jeho solárnom paneli a chladiči a stroj sa prehrial. Začiatkom júna Sovietsky zväz oznámil, že program sa skončil.

Najpodivnejšia časť rekordu prišla neskôr. Počítanie otáčok kolies dalo 37 kilometrov. O štyridsať rokov neskôr kartografka Irina Karačevcevová s kolegami z moskovskej MIIGAiK prešla trasu znova na snímkach sondy Lunar Reconnaissance Orbiter od NASA a dostala asi 42 kilometrov . Po rokovaniach ruských a amerických výskumníkov sa číslo ustálilo na 39. Jeden stroj, jedna trasa, tri rôzne nájazdy.

Maratón plánovaný ako prechádzka

Opportunity pristál na Marse v januári 2004 a mal fungovať 90 dní. „Je pozoruhodné, že Opportunity mal prejsť zhruba jeden kilometer a nikdy nebol stavaný na vzdialenosti,“ povedal projektový manažér John Callas.

S Marsom sa nedá rozprávať v reálnom čase. Signál tam putuje jedným smerom od 3 do 22 minút , podľa polohy planét. Kým vodič uvidel kameň, rover sa cez neho mohol už prevaľovať. Marsove rovery sa preto riadia inak. Ľudia preskúmajú snímky, vytýčia trasu a raz za marťanský deň pošlú balík príkazov. Opportunity vedel obchádzať prekážky sám, rovnakým jednoduchým autopilotom ako jeho dvojča Spirit, ale väčšinu rozhodnutí robili ľudia.

V roku 2013 sa rover blížil k Lunochodu 2 a sovietske číslo zrazu vyzeralo vratko. Hlavný vedecký riešiteľ Steve Squyres priznal , že starých 37 kilometrov sa odhadovalo bez dobrých snímok z obežnej dráhy, a s vyhlásením víťazstva sa neponáhľal. „Máme obrovský rešpekt k tomu, čo sa Sovietom podarilo v roku 1973 s technikou tej doby,“ povedal. Rekord Opportunity získal 27. júla 2014 s výsledkom 40,25 kilometra. Tím pomenoval malý kráter pri svojej trase „Lunokhod 2“.

V júni 2018 sa nad Marsom zdvihla globálna prachová búrka. Solárne panely Opportunity takmer prestali dodávať energiu a 10. júna sa rover ozval domov naposledy. Misiu vyhlásili za ukončenú vo februári 2019. Počítadlo kilometrov sa zastavilo na 45,16 kilometra a tento rekord vydržal vyše osem rokov.

Stroj, ktorý rozmýšľa za jazdy

Perseverance pristál v kráteri Jezero 18. februára 2021. Jeho trasu určujú ľudia na Zemi: na snímkach vyznačia body, kam má ísť. Kam položiť každé koleso medzi nimi, rozhoduje rover sám. Jeho systém AutoNav odfotí terén pred sebou a zloží snímky do trojrozmernej mapy, ktorá označí nebezpečné skaly a svahy.

Hlavný rozdiel oproti predchodcom znie banálne. Curiosity jazdí v cykle: odfotiť, popremýšľať, prejsť, znova odfotiť. To je vodič v hmle, ktorý zastaví pred každou zákrutou. Perseverance číta cestu bez toho, aby zdvihol nohu z plynu. „Máme schopnosť, ktorej hovoríme ‚premýšľanie počas jazdy‘,“ vysvetlila v roku 2021 inžinierka JPL a vodička roverov Vandi Verma. „Rover premýšľa o autonómnej jazde, kým sa jeho kolesá otáčajú.“ Rozmýšľanie beží na vyhradenom palubnom počítači, ktorý pomáhal vybrať aj miesto pristátia.

Najvyššia rýchlosť Perseverance je približne 120 metrov za hodinu. To je asi štyridsaťkrát pomalšie než kráčajúci človek. Curiosity však zvláda len okolo 20 metrov za hodinu a po 14 rokoch na Marse mal k 11. októbru 2026 najazdených 38,07 kilometra.

Autopilot niekedy vidí viac než ľudia. V lete 2023 prechádzal Perseverance balvanitým poľom pri vrchu Snowdrift Peak. Plánovači podľa snímok z orbitu zakreslili 520-metrovú trasu, rover nakoniec prešiel 759 metrov a obchádzal skaly, ktoré snímky z orbitu neukázali.

Skôr, na jar 2022, na rovnom dne kráteru prešiel 699,9 metra počas troch marťanských dní v kuse, bez toho, aby mu niekto na Zemi opravoval kurz. Dňa 19. júna 2025 rover nastavil jednodenný rekord 411,7 metra.

Sto kilometrov na kolesách postavených na dvadsať

Perseverance bol navrhnutý na približne 20 kilometrov jazdy. Jeho vodiči dnes hovoria o inom limite. Mark Maimone z JPL povedal pre Space.com , že rover „vyzerá naozaj dobre na celkovo až 100 kilometrov“. Jeho kolesá sú väčšie a odolnejšie než kolesá Curiosity, ktoré na ostrých skalách dostávali diery, a konštruktéri si to vzali k srdcu. Skúšky ukázali , že pohony riadenia kolies by mali vydržať ešte najmenej 60 kilometrov.

Pre Zem príbeh končí na nečakanom mieste. U nás sa ľudia hádajú, či možno autu zveriť križovatku. Mars nenechal na výber: pri dvadsaťminútovom oneskorení je joystick nanič, takže autopilot sa musel naučiť prechádzať skaly bez nápovedy. V roku 1973 ľudia Lunochodu hovorili, o koľko stupňov zabočiť, a keď ignoroval príkaz na zastavenie, bola to porucha. Perseverance sa hovorí, kam má dôjsť, a rozhodnutia na ceste má zabudované v konštrukcii. Ďalšiemu roveru možno povedia len to, kam sa má pozrieť. Potom budú mať rekordné knihy otázku, ktorá dnes znie ako vtip: kto to vlastne šoféroval?