Spustite na 1. januára každú AI pesničku, ktorú Deezer dostane za jediný deň, nezaspite ani na chvíľu, a posledná dohrá 7. júla. Služba prijme okolo 90 000 plne AI-generovaných skladieb denne, to je viac než polovica všetkej novej hudby, ktorá sa na ňu nahrá. A hlavným publikom sú pre ne boty.

Dňa 13. októbra 2026 Deezer sľúbil, že do konca roka pribudne do jeho aplikácie prepínač , ktorý takúto hudbu odstráni z vyhľadávania. Dobrá príležitosť spočítať, koľko jej naozaj je a pre koho vzniká. A ako sa na nej dá zarobiť, najlepšie vysvetľuje muž, ktorého 6. októbra odsúdili na 18 mesiacov väzenia: schému si poctivo rozpísal v e-maile sám sebe.

Z čoho vychádzame

Každé z týchto čísel pochádza priamo od Deezera , nezávislý audit neexistuje. Služba počíta iba skladby, ktoré jej detektor označí ako plne AI-generované. Pesničky, pri ktorých AI len pomohla živému hudobníkovi, sa do čísel nezapočítavajú.

Priemernú dĺžku AI skladby Deezer neuvádza. Požičiame si preto mierku z bežného popu: priemerná pesnička v rebríčkoch Spotify mala v roku 2024 zhruba tri minúty . Je to kľúčový predpoklad celého výpočtu a ešte sa k nemu vrátime.

Jeden deň nahrávok znie pol roka

90 000 skladieb po troch minútach je 270 000 minút. To je 4 500 hodín, teda 187 a pol dňa. Preto 7. júl: ak začnete o polnoci 1. januára, posledná skladba skončí okolo poludnia.

Nikto nepočúva bez spánku, takže tu je zhovievavejšia verzia. Pri bežnom 40-hodinovom pracovnom týždni by to trvalo 112 týždňov, viac než dva roky bez dovolenky. A keď pridáme hudbu, ktorú nahrali ľudia, jediný deň nahrávok znie takmer rok.

A celý ten čas by Deezer ďalej dostával každý deň ďalších 90 000 skladieb.

42 miliónov skladieb, čiže koncert od roku 1786

Teraz celý archív. Od januára 2025 detektor Deezera označil viac než 42 miliónov plne AI-generovaných skladieb. Po troch minútach je to 126 miliónov minút, čiže 2,1 milióna hodín. Vydeľte to 24 hodinami a 365 dňami a vyjde vám asi 240 rokov nepretržitého zvuku.

Keby niekto začal počúvať v roku 1786, keď bola vo Viedni premiéra Mozartovej Figarovej svadby, práve teraz by dopočúval. A tento archív sa nahromadil za necelé dva roky. V januári 2025 služba dostávala okolo 10 000 generovaných skladieb denne, do júna 2026 sa tok zvýšil deväťnásobne.

Kde sa odhad môže mýliť

Číslo 90 000 je denný priemer rekordného júna. Na jar bol tok menší (v apríli 75 000 denne) a v októbri Deezer stále uvádza takmer 90 000. Iné služby také podrobné údaje nezverejňujú, takže súčet sa na ne nedá priamo preniesť: môže ich tam byť viac, ale aj menej.

Rádový odhad však prežije akúkoľvek korekciu. Aj keby sme sa pomýlili o polovicu, jeden deň AI nahrávok znie mesiace a celý archív viac než storočie.

Kto to vlastne počúva

Tu sa mierka obráti. Plne AI-generovaná hudba tvorí na Deezeri len 1 – 3 % streamov. V januári 2026 služba oznámila , že v roku 2025 bolo až 85 % streamov takýchto skladieb podvodných. Vyrobili ich boty a Deezer ich vyradil z vyplácania odmien.

Zoberte tisíc náhodných streamov na Deezeri. Z nich 10 až 30 pripadne na AI skladby. Ak platí horný odhad podvodov, živý človek si AI pesničku vedome pustí zhruba od jeden a pol do štyri a pol raza na tisíc streamov. Viac než polovica novej hudby tak dostane zlomok percenta skutočnej pozornosti.

Nie je to tak, že ľudia falzifikát začujú a vypnú. V prieskume, ktorý Deezer spravil s Ipsosom v novembri 2025, 97 % z 9 000 účastníkov z ôsmich krajín nedokázalo odlíšiť dve AI skladby od pesničky nahratej ľuďmi. Príčina bude zrejme inde. Deezer drží tieto skladby mimo algoritmických odporúčaní aj redakčných playlistov a bez nich na pesničku takmer nenarazíte.

Načo nahrávať hudbu, ktorú nikto nepočuje

Najlepšie na to odpovedá prípad amerického hudobníka Michaela Smitha. V rokoch 2017 až 2024 nahral stovky tisíc AI-generovaných pesničiek pod vymyslenými menami ako Calm Baseball, Calorie Screams či Camel Edible a nasmeroval na ne až 10 000 botov. Dňa 6. októbra 2026 ho federálny súd v New Yorku odsúdil na 18 mesiacov väzenia, hoci prokuratúra žiadala aspoň 46. „Zradil som hudobnú komunitu, na ktorej mi tak záleží,“ povedal Smith súdu . Prepadnúť musí 8,09 milióna dolárov.

Výpočet si Smith rozpísal sám, v e-maile sám sebe z októbra 2017, ktorý sa neskôr dostal do obžaloby. Päťdesiatdva prenajatých cloudových serverov, teda v podstate 52 počítačov, ktoré nikto nikdy nevypína, s 20 botmi na každom, spolu 1 040 „poslucháčov“. Každý bot mohol prehrať 636 pesničiek denne, jednu za dve a štvrť minúty, bez spánku a bez víkendov. Dokopy to dalo 661 440 streamov denne. Pri jeho vlastnom odhade pol centa za stream zhruba 1,2 milióna dolárov ročne.

Preto záleží na objeme. Milión prehraní na jednej skladbe by protipodvodné systémy zachytili hneď. V e-maile z roku 2018 Smith vysvetlil, že aby nevzbudil žiadne podozrenie u mocných , potrebuje kopu obsahu s malým počtom streamov. Keď rozdelíte 661 440 denných streamov na 300 000 skladieb, každá dostane asi dve prehratia denne, okolo 800 ročne. Taká skladba sa stratí medzi miliónmi skutočných.

Presne na takéto schémy mieri pravidlo, ktoré Spotify zaviedol v apríli 2024: prestal platiť za skladby s menej než 1 000 streamami za predchádzajúcich 12 mesiacov. Podľa toho pravidla by každej skladbe chýbalo ročne asi 200 streamov. Aby Smith dostal zaplatené, musel by svoje boty sústrediť na menej skladieb, a tie by sa dali ľahšie odhaliť.

Zostáva otázka, čie peniaze to vlastne sú. Streamovacia služba neplatí z vlastného vrecka: časť príjmov odloží do spoločného balíka a rozdelí ju podľa podielu streamov. Každý falošný stream zmenšuje kúsok každého skutočného. Pesničky bez jediného živého poslucháča tie peniaze odčerpali z odmien hudobníkov, ktorých ľudia naozaj počúvajú. Deezer tvrdí, že v roku 2025 bolo na jeho platforme podvodných 8 % všetkých streamov. Bez zásahu by takmer jeden dolár z dvanástich v balíku skončil u botov.

Tlačidlo pre tých, čo ešte počúvajú

Prepínač Deezera skryje z vyhľadávania plne AI-generované skladby, albumy aj interpretov s nimi spojených. V tom istom prieskume Ipsos 45 % používateľov streamingu uviedlo, že taký filter chce. Šéf Deezera Alexis Lanternier hovorí, že používateľom umožní úplne odstrániť plne AI-generovanú hudbu zo ich streamingového zážitku.

Stroj napíše pesničku, stroj ju prehrá a človek zostáva len na jednom konci tohto reťazca: na tom, kde sa vyplácajú peniaze. V júli Deezer sľúbil zmazať AI skladby prichytené pri streamingovom podvode, rovnako ako tie, ktoré nikto nepustil aspoň šesť mesiacov. Vzniká takmer dokonalý rým. Vypočuť si jediný deň nahrávok trvá viac než šesť mesiacov a skladba, ktorú nikto šesť mesiacov nepustil, sa vymaže.

Snímač perimenopauzy sa nosí pod prsiami. Na rukách a nohách, zistili jeho tvorcovia, časť príznakov unikala. Zariadenie sa dostalo do zoznamu 300 najlepších vynálezov roka, ktorý TIME zverejnil v polovici októbra 2026, spolu s viac ako troma desiatkami ďalších zdravotníckych technológií. Vybrali sme šesť pre telo a overili sme, čo každý z nich podopiera.

Štyri snímače pod prsiami

Peri od rovnomennej írskej firmy (predtým identifyHer) sleduje príznaky perimenopauzy. Ide o roky pred poslednou menštruáciou, keď hormóny kolíšu a žena môže lekárovi ukázať len vlastné svedectvo. Štyri snímače zachytávajú zmeny tepovej frekvencie, teploty a spánku a algoritmus v nich hľadá návaly tepla a nočné potenie.

Riaditeľka Heidi Davis vysvetlila , že snímače na končatinách prehliadali „digitálne odtlačky“ niektorých príznakov, kým trup dával najsilnejší signál. Samotné snímače sú bežné a Davis to otvorene priznáva. Novinka spočíva v algoritmoch, ktoré boli podľa vyjadrenia firmy natrénované na súvislých údajoch od 204 žien.

Nemocničné vitálne funkcie na zápästí

Na bežnom oddelení kontroluje sestra vitálne funkcie každých pár hodín. Medzi obchôdzkami pacienta nesleduje žiadny prístroj. Medtronic tvrdí, že ide až o 96 % času, no ten odhad je jeho vlastný a znepokojivé čísla pomáhajú predaju.

Náramok Corsano od holandskej firmy Corsano Health, ktorý v USA predáva Medtronic, váži 19 gramov, menej než čokoládová tyčinka. Bez káblov sleduje pulz, kyslík v krvi, dýchanie, teplotu kože a kroky a môže odísť s pacientom domov. FDA ho schválila na monitorovanie pacientov, ale diagnózy nestanovuje; upozorní lekára.

Deväťdesiat sekúnd na otras mozgu

Otras mozgu sa očami ťažko pozná, najmä na postrannej čiare ihriska, kde treba rozhodnúť hneď. Test SNAP od firmy Oculogica žiada človeka, aby sledoval bod na obrazovke, kým kamera zaznamenáva pohyby očí. Algoritmus vynesie verdikt za 90 sekúnd; staršie zariadenie firmy potrebovalo až štyri minúty.

FDA schválila SNAP v júni 2026 ako pomôcku pre lekára, nie ako samostatnú diagnostiku. Firma uvádza 90 % citlivosť a 94 % špecificitu. Jednoducho povedané: z desiatich skutočných otrasov test zachytí deväť a zo sto zdravých ľudí omylom spustí poplach u šiestich.

Ultrazvuk proti vysokému tlaku

Systém Paradise od Recor Medical je určený ľuďom, ktorým tlak nezvládnu udržať ani tabletky, ani životný štýl. Cieli na nervy okolo obličkových tepien, ktoré pri nadmernej aktivite tlak zvyšujú. Tenký katéter putuje z tepny v slabine k obličkám. Tam nervy dvakrát či trikrát na sedem sekúnd zohreje ultrazvukom, zatiaľ čo balónik s obiehajúcou vodou chladí stenu cievy, uvádza FDA .

V štúdii RADIANCE II 224 pacientov na čas pokusu vysadilo lieky. Niektorí dostali katéter, v ktorom sa ultrazvuk nikdy nezapol, a ani pacienti, ani meracie osoby nevedeli, kto čo dostal. Po dvoch mesiacoch klesol denný systolický tlak po skutočnom zákroku o 7,9 mmHg a po predstieranom o 1,8. Rozdiel je zhruba šesť bodov. Pre porovnanie: metaanalýza 48 štúdií s liekmi zistila, že pokles o 5 mmHg znižuje počet závažných kardiovaskulárnych príhod, ako sú infarkty a mŕtvice, približne o desatinu. FDA zákrok schválila ako doplnok k liekom, nie ako ich náhradu.

Peptid, ktorý prežije žalúdok

Žalúdok trávi peptidy, krátke bielkovinové reťazce, ako mäso. Preto sa bielkovinové lieky, základ liečby ťažkej psoriázy, podávajú injekčne. Liek Icotyde od Johnson & Johnson sa v marci 2026, keď ho schválila FDA, stal prvým cieleným peptidom proti psoriáze v podobe tablety.

Blokuje receptor pre IL-23, signálnu molekulu, ktorá poháňa zápal kože. V štúdii ICONIC-LEAD so 684 pacientmi, medzi nimi aj tínedžermi od 12 rokov, malo po 16 týždňoch čistú alebo takmer čistú pokožku 65 % tých, čo užívali tabletku, oproti 8 % pri placebe. Rovnako ako injekcie tlmí časť imunitnej odpovede. Ale striekačka je preč.

Motory pre nohy na túre

Novinárka z Popular Science s Ehlersovým-Danlosovým syndrómom a POTS opisuje, ako trikrát vystúpila na jeden kopec pri Grand Canyone. Bez pomoci exoskeletu Hypershell X Ultra S jej tep vystúpil zo 102 na 158 úderov za minútu. V ekonomickom režime dosiahol vrchol 126, v najsilnejšom 118. Jedna osoba, jeden kopec, no rozdiel je viditeľný.

Pripína sa na driek a stehná a podľa výrobcu váži asi 2,5 kg. TIME ho zaradil do kategórie Šport a kondícia a v USA stojí 1 999 dolárov. V laboratórnych testoch, ktoré firma objednala, telo spotrebovalo až o 20 % menej kyslíka pri chôdzi a o 39 % pri jazde na bicykli.

Kde vedie hranica

Dôkazy za týmito šiestimi sa výrazne líšia.

Peri hovorí najviac. Snímač zaznamenáva to, čo žena už cíti, a v tom je celá pointa: sťažnosť, ktorú by lekár mohol odbiť, sa mení na graf. Nová medicína premieňa pocit na dôkaz. Peri zaregistrovala štúdiu presnosti s asi 110 ženami, zatiaľ bez výsledkov. Dôkazy sa zbierajú, no zatiaľ ich overuje firma, ktorá výrobok predáva.

Niekoľko mesiacov pred augustom 2019 mal belgický inžinier Bert Celis v aerodynamickom tuneli mladého jazdca Bjorga Lambrechta . Pre jeho laboratórium to bola rutina: nájsť takú polohu a výstroj, ktoré jazdcovi ušetria pár wattov. Potom, 5. augusta, na tretej etape Okolo Poľska, 22-ročný Lambrecht zišiel z cesty a narazil do betónového priepustu. Nedalo sa ho zachrániť.

„Premýšľal som, prečo majú cyklisti okrem prilby stále takmer žiadnu ochranu,“ spomína Celis . V októbri 2026 sa jeho odpoveď dostala do zoznamu najlepších vynálezov roka časopisu TIME. Je to airbag s hmotnosťou zhruba pol kila, ktorý sa skrýva v ramienkach cyklistických traktoviek a nafúkne sa za 100 milisekúnd. Najpodivnejšie na tomto príbehu je však niečo iné. Muž, ktorý celú kariéru zbieral z jazdcov gramy a watty, im teraz chce pridať záťaž. A tvrdí, že stopky si jej nevšimnú. Aby airbag vedel, kedy sa má spustiť, učil sa na archíve cudzích pádov, ktorý vedie belgická spravodajská agentúra.

Účtovník wattov

Celis je inžinier vzdelaním a aerodynamik povolaním. Spoluzaložil Flanders Bike Valley, flámske cyklistické laboratórium postavené okolo aerodynamického tunela, a spolupracoval s mnohými profesionálnymi tímami.

Práca pripomína účtovníctvo. Jazdec sedí na bicykli v prúde vzduchu, senzory merajú odpor a inžinieri posunú lakeť o centimeter alebo vymenia látku na pleciach. Päť wattov sa rátá ako poriadny úlovok. Za také drobnosti si tímy objednávajú špeciálne ponožky, tvarujú prilby nanovo a draho platia za kolesá.

Po Lambrechtovej smrti sa Celis obrátil na Sama Ratajczaka, ktorý viedol výskum a vývoj v belgickej firme Bioracer, vyrábajúcej cyklistické oblečenie (aj pre profesionálne tímy), a postavil jej aerodynamický tunel. V rokoch 2020 – 2021 Ratajczak so stážistom industriálneho dizajnu Stijnom Vanvolsemom rozpracoval koncept : airbag ukrytý v ramienkach bežných pretekárskych traktoviek, ktorý by pri páde chránil krk, hrudník, chrbát a boky.

Koncept fungoval. Zákazníci sa však nedostavili. Ešte v roku 2024 Ratajczak, ktorý už viedol vlastné dizajnérske štúdio, nazval nápad možným zlomom v bezpečnosti jazdcov a priznal, že tímy prejavili len malý záujem.

Prilba, ktorú presadila smrť

Chlad pelotónu sa dá ľahko vysvetliť. Profesionálna cyklistika sa desaťročia bránila každej ochrane, ktorá stála pohodlie alebo rýchlosť.

V roku 1991 sa Medzinárodná cyklistická únia (UCI) pokúsila zaviesť povinné prilby. Jazdci štrajkovali a pravidlo sa odložilo. Vrátilo sa až v roku 2003, keď kazašský jazdec Andrej Kivilev spadol na pretekoch Paríž–Nice bez prilby a na druhý deň zomrel. UCI potom vyhlásila prilby za povinné , no aj to bol kompromis: prvá verzia pravidla dovoľovala jazdcom zložiť si prilbu na záverečných stúpaniach dlhších ako päť kilometrov. Táto diera sa zatvorila až neskôr.

S ochranným oblečením to dopadlo rovnako. Bioracer tvrdil, že vie ušiť pretekársky dres, ktorý zmierni najčastejšie zranenia pri páde. Jazdci, ako informoval road.cc , uprednostnili pohodlie a rýchlosť, na ktoré boli zvyknutí.

Poučenie pochopí každý obchodník: v pelotóne sa bezpečnosť predáva, len keď nič nestojí na stopkách. Presne tak sa Celis snažil predať svoj airbag.

Pol kila, ktoré kedysi sľubovalo rýchlosť

V marci 2024, keď bol systém ešte prototypom, Celis povedal belgickej televízii Sporza , že airbag pridáva 500 až 600 gramov, zhruba jednu plnú fľašu navyše. Profíci ho zatiaľ odmietali z obáv o pohodlie a hmotnosť, preto Celis vytiahol aerodynamikovu kartu. Jazdec so systémom je podľa neho viac „v tvare slzy“ a na rovine pri 50 km/h to znamenalo rozdiel 5 až 15 wattov. „Prírastok hmotnosti je potom nepodstatný,“ povedal.

Pre pelotón to znelo lákavo: ochrana k rýchlosti zadarmo. Dnes firma hovorí opatrnejšie. V materiáloch k zoznamu TIME vývojári sľubujú niečo iné: airbag neovplyvňuje aerodynamiku a pod dresom je takmer neviditeľný. O zisku wattov sa už nehovorí a ani jedno tvrdenie nikto nezmeral nezávisle. Je tu aj druhý háčik: v horskom priesmyku váži pol kila pol kila, nech vzduch obteká akokoľvek hladko.

Samotné zariadenie vyzerá skromne. Malé vrecko na chrbte ukrýva elektroniku a patrónu s CO₂ a tenké hadičky z termoplastického polyuretánu vedú cez ramienka traktoviek.

Systém nekryje hlavu ani ramená, a je to zámer. Ratajczak vysvetlil, že po páde musí jazdec vedieť nasadnúť späť na bicykel a dokončiť preteky. Preto sa airbag asi desať sekúnd po spustení sám vyfukuje a zloží sa späť do ramienok. Na opätovné použitie treba vymeniť patrónu a jej zapaľovač, asi za 35 eur . Airbag v aute sa naproti tomu vymieňa celý.

Čo učia cudzie pády

Najťažšie na airbagu nie je látka ani plyn. Je to rozhodnutie, kedy sa spustiť.

Jazdec hodí bicykel na cieľovej čiare, šprintér kýva strojom zo strany na stranu, mestský cyklista preskočí obrubník. Nič z toho nie je pád, no pre senzor je to všetko prudký pohyb. Falošné spustenie uprostred šprintu je nebezpečné samo osebe a airbag, ktorý sa nespustí, je horší ako žiadny, lebo vytvára falošnú istotu. Sporza opisuje logiku prahu takto: jazdec, ktorý sa len šmýka po asfalte, ho nespustí, ale ak ho potom odhodí cez zvodidlo, airbag sa spustí.

Algoritmus Aerobagu vznikol na cudzích nehodách. Belgická spravodajská agentúra Belga má veľký archív záberov z pádov na pretekoch a vývojári pustili tieto zábery cez model umelej inteligencie. Ten zrekonštruoval pohyb tela podľa viditeľných kĺbov, ako sú plecia, boky a lakte, a z týchto trajektórií sa ladil prah spustenia. Zjednodušene: systém sa učil z pádov, ktoré by nikto nikdy nenainscenoval pre experiment.

Švédska spoločnosť Hövding pozná cenu omylu. Jej airbagový golier pre mestských cyklistov sa nafukoval okolo hlavy a predával sa ako náhrada prilby. V novembri 2023 švédsky úrad pre ochranu spotrebiteľa zastavil predaj modelu Hövding 3 kvôli chybe, ktorá mohla zabrániť rozloženiu goliera pri páde. Dňa 21. decembra 2023 firma podala návrh na konkurz . Súd medzitým zákaz pozastavil, no vedenie rozhodlo, že po mesiaci bez predaja sa firma zachrániť nedá. Airbag sa posudzuje podľa toho jedného razu, keď sa neotvorí.

Aerobag mieri na ten istý trh. Pre mestských cyklistov navrhol Aerobelt, opasok s rovnakým modulom, ktorý sa nosí cez bežné oblečenie. Fundracer, fond investujúci do mikromobility, získal menšinový podiel vo firme . Systém sa zatiaľ nepredáva. Spoluzakladateľ Aerobagu Quinton Van Loggerenberg odhaduje jeho cenu na 700 – 850 eur , čo je viac ako dobrá prilba a menej ako mnohé sady pretekárskych kolies.

Zatiaľ je poučenie z Hövdingu teoretické. Systém prešiel nárazovými skúškami s 3D-tlačenými figurínami jazdcov a ďalšie uvádzané kroky sú pády ľudí na mäkké dopadové plochy a nárazové figuríny. Zverejnené údaje o tom, o koľko znižuje zranenia pri skutočných nehodách, zatiaľ neexistujú.

Naučiť sa padať odznova

V slovách sa záujem objavil už v roku 2024. Celis povedal Sporze, že britský tím Ineos Grenadiers chcel airbag využiť, najmä po hroznom páde Egana Bernala, keď v januári 2022 víťaz Tour de France na tréningovej jazde narazil do zaparkovaného autobusu.

V skutkoch bol prvý, kto systém prevzal, holandský tím Picnic PostNL. Za projektom stojí bývalý profesionál Piet Rooijakkers. Tím už vyriešil zranenia z obrúsenia odevom odolným proti oderu a ako ďalší cieľ uviedol zlomené rebrá, panvy a kľúčne kosti. Nápad vzišiel z videa airbagu pre motorkárov na Instagrame, ktoré Rooijakkersa priviedlo k Celisovi. Svoje očakávania drží triezve . Airbag zachráni kľúčnu kosť, len ak mu jazdec naozaj dôveruje a drží ruky pri tele, pričom väčšina jazdcov pri páde vystrie ruky pred seba. Zdá sa, že sa jazdci budú musieť naučiť padať odznova. V roku 2026 dostali systémy na tréning Picnic PostNL a Visma–Lease a Bike a taliansky výrobca oblečenia Nalini do projektu investoval s plánom vyrobiť prvé traktovky s certifikátom Aerobag.

Celis v tomto závode nie je sám. Na jar 2026 predstavil Van Rysel, cyklistická značka Decathlonu, pretekársky overal s vstavaným airbagom: overal aj s airbagom váži asi 700 gramov a airbag sa podľa výrobcu spúšťa za 60 milisekúnd, takmer dvakrát rýchlejšie ako pri Aerobagu. „V cyklistike ste si museli vybrať medzi výkonom a bezpečnosťou,“ povedal Van Rysel .

Airbag na pretekoch zatiaľ neuvidíte. Začiatkom roka 2026 UCI začala zhromažďovať výrobcov a laboratóriá , aby napísali normy pre takéto systémy, a kým nebudú, nikto nemôže nastúpiť na štart s airbagom. Celis dúfa, že ho uvidí na pretekoch v roku 2027.

Prilba sa do profesionálnej cyklistiky dostala štrajkom a smrťou, ktorá prišla o dvanásť rokov neskôr. Celisov airbag ďalšiu tragédiu nepotrebuje. Potrebuje jazdca, ktorý mu pri páde dôveruje viac ako vlastným rukám.

Vo februári 2009 nakreslil Randall Munroe dvojpolíčkový komiks . Na prvom políčku sníva krypto nerd: jeho notebook chráni 4096-bitové šifrovanie, záporáci postavia klaster za milión dolárov, aby ho prelomili, a vzdajú to. Druhé políčko ukazuje, čo by sa stalo naozaj. Majiteľa omámia a bijú ho päťdolárovým francúzskym kľúčom, kým im neprezradí heslo.

O sedemnásť rokov neskôr sa tento vtip číta ako policajný denník. V noci 19. septembra 2026 vošli do domu vo Vendin-le-Vieil, malom meste na severe Francúzska, štyria muži v kuklách. Zviazali rodičov aj ich dve deti , osem- a dvanásťročné, otca odviedli do vedľajšej izby a prinútili ho previesť kryptomeny za približne 40 000 eur. Otec pracuje v krypto odvetví. Nikto nezlomil jediné heslo.

Tento druh zločinu má meno: útok francúzskym kľúčom (wrench attack). A má aj svetového lídra, na ktorého by na prvý pokus trafilo máloktoré tipovanie. Nie USA, nie Brazíliu, ale Francúzsko. V júli neďaleko Paríža zviazali traja muži ďalšiu rodinu, údajne na základe tipu z uniknutej databázy krypto daňovej služby. V peňaženke bolo asi 100 eur.

Komiks, ktorý sa stal tabuľkou

Americký vývojár Jameson Lopp vedie od roku 2018 verejný zoznam fyzických útokov na ľudí s kryptomenami, siaha až do roku 2014. Sám je v ňom tiež. V októbri 2017 poslal falošný tiesňový hovor policajný zásahový tím k jeho domu v Severnej Karolíne a niekto sa ho pokúsil vydierať. Táto finta sa volá swatting.

Prvým záznamom je Hal Finney. V januári 2009 prijal od tvorcu siete Satoshiho Nakamota úplne prvú bitcoinovú transakciu. Do roku 2014 ho ALS takmer úplne ochromila. V poslednom roku jeho života vydierači volali jeho rodine a žiadali 1 000 bitcoinov. Potom polícia po falošnom hlásení stormovala dom.

Potom sa záznamy kopia. Zoznam obsahuje 22 prípadov za rok 2017 a 167 za rok 2025. K 22. októbru 2026 ich bolo tento rok 133, z toho 50 vo Francúzsku: dvakrát toľko ako Francúzsko malo za celý rok 2025. Lopp upozorňuje, že zoznam je neúplný, lebo veľa útokov sa nikdy nenahlási.

Júlová správa firmy CertiK ukazuje hlavný posun na prvý pohľad. Vlámania do domov vzrástli za pol roka na 20 z jedného v rovnakom období minulého roka a sú dnes najčastejším typom týchto útokov. Zločinci prestali čakať na obete na ulici a prišli k nim domov.

Chainalysis napočítal viac ako 30 miliónov dolárov skutočne ukradnutých. No z 46 útokov, ktoré firma sledovala, zločinci dostali zaplatené len v 12, teda v 26 %. V roku 2025 to bolo 49 %. Viac násilia, menej koristi.

Vlastná banka, vlastný trezor

Obľúbené krypto heslo znie „buď si sám sebe bankou“. Mince na hardvérovej peňaženke, zariadení veľkosti USB kľúča, ktoré uchováva kľúče, prežijú krach burzy aj jej hacknutie. Ibaže taká banka nemá stráže ani trezor na inej adrese. Trezor stojí v spálni a kombináciu má majiteľ v hlave.

Bežné peniaze sú pri lúpeži so zbraňou zlá korisť. Banky nastavujú limity, označujú podozrivé prevody a platby sa dajú napadnúť. Bitcoinový prevod je konečný: nikde nie je podpora, ktorá by peniaze vrátila. Polícii sa niekedy podarí zmraziť časť ukradnutých prostriedkov na burzách, ale to je naháňačka, nie tlačidlo späť.

Je tu aj tretí dôvod. Blockchain je verejný a zostatok na ktorejkoľvek adrese vidí každý. Stačí spojiť adresu s menom a zločinec vie o peniazoch obete viac ako susedia.

Prečo práve Francúzsko

Minister vnútra Laurent Nuñez 30. júna 2026 označil krajinu za „akési epicentrum“ týchto útokov. Uvedených 77 prípadov za šesť mesiacov presahuje celosvetový súčet CertiK, pretože polícia vidí aj pokusy a prípady, o ktorých tlač nepísala. Nuñez uviedol, že mimoriadne opatrenia viedli k 200 zadržaniam a 724 ľudí z krypto odvetvia sa prihlásilo do systému rýchleho policajného upozornenia.

Zlom nastal v januári 2025. Davida Ballanda, spoluzakladateľa francúzskeho výrobcu hardvérových peňaženiek Ledger, uniesli spolu s manželkou z domu v strednom Francúzsku. Únoscovia mu odrezali časť prsta a poslali video ďalšiemu spoluzakladateľovi. Polícia Ballanda oslobodila nasledujúci deň.

V máji 2025 zachytila útok kamera. Uprostred Paríža sa maskovaní muži pokúsili natlačiť do dodávky , upravenej tak, aby vyzerala ako zásielková, dcéru a malého vnuka Pierra Noizata, šéfa krypto burzy Paymium. Jej partner sa bránil, kým neutiekli.

Chainalysis vidí v únikoch hlavnú hnaciu silu francúzskeho nárastu. Vyšetrovatelia tvrdia, že zamestnankyňa daňového úradu v Bobigny prehľadávala daňovú databázu kvôli krypto investorom a ich údaje predávala zločincom. Zatkli ju koncom júna 2025.

V januári 2026 hackeri prelomili Waltio, francúzsku službu, ktorá pomáha krypto investorom s daňovými priznaniami. Unikli e-mailové adresy zákazníkov spolu s ich zostatkami ku koncu roka 2024. Podľa francúzskych médií práve tento súbor navigoval troch mužov, ktorí 13. júla 2026 vtrhli do domu v Taverny pri Paríži. Zviazali matku s desaťročným dieťaťom a otca šokovali paralyzérom, kým im nevydal kódy.

Dáta mali rok a pol. V peňaženke bolo asi 100 eur. Útočníci preto od manželky vyžadovali dva prevody po 450 eur. V septembri obvinili šiestich podozrivých z ozbrojeného vydierania organizovaným gangom.

Prichádzajú po nesprávnych ľudí

CertiK upozorňuje , že zločinci čoraz častejšie idú po rodine držiteľa mincí, nie po ňom samom: po rodičoch, manželoch, deťoch. Podľa firmy sa vo viac ako polovici prípadov stane obeťou alebo nátlakovým prostriedkom príbuzný hlavného cieľa.

V skorých ranných hodinách 5. februára 2026 pri Grenobli únoscovia odvliekli 35-ročnú sudkyňu a jej 67-ročnú matku. Krypto výkupné žiadali od jej partnera, spolumajiteľa krypto startupu, ktorý nebol doma. Ženy našli zranené v garáži v susednom departmente: samy sa rozviazali a zavolali o pomoc suseda. Výkupné nikto nezaplatil.

Niekedy je to jednoduchšie: gang si pomýli adresu. Dňa 12. februára 2026 prišla skupina k domu šéfa Binance France, nezastihla ho a odišla s dvoma telefónmi. O pár hodín neskôr tí istí muži hľadali iného krypto podnikateľa, trafili zlý dom a ženu, ktorá tam býva, udreli pažbou pušky do hlavy. V auguste pri Rennes útočníci držali a zbili nájomníkov domu prenajatého držiteľovi kryptomien. Ten tam nebol.

Kto stojí za dverami

Typický útočník nevyzerá ako filmový gangster. Plukovníčka Christelle Tarrolle vedie jednu z vyšetrovacích jednotiek žandárstva. Podľa jej čísel, ktoré žandárstvo zverejnilo 7. októbra 2026, je 16 % najatých na tieto únosy maloletých a 70 % má 18 až 29 rokov.

Verbujú ich na WhatsAppe, TikToku, Snapchate a Telegrame. Mnohí pochádzajú z drogového prostredia, ale sú medzi nimi aj študenti s čistým registrom, ktorí súhlasia, že budú šoférovať, a nie vždy chápu, do čoho išli. V prípade uniesnutej sudkyne obvinili šiestich mladých ľudí , jedného z nich maloletého.

Vzniká akási kuriérska služba pre násilie. Organizátor často sedí ďaleko a velí v komunikačnej aplikácii, zatiaľ čo najatí vykonávatelia sa menia zákazku od zákazky. Žandári preto naháňajú dva ciele naraz: pešiakov vo Francúzsku a organizátorov v zahraničí.

Trezor s časovým zámkom

Obchody už dávno používajú trezory s časovým zámkom: pokladníčka ich nemôže otvoriť skôr, nech ju niekto prosí akokoľvek pekne. Ochrana pred francúzskym kľúčom funguje rovnako. Cieľom nie je ukryť heslo, ale znemožniť rýchly prístup k peniazom.

CertiK odporúča veľkým držiteľom multisig peňaženky a oneskorenie výberov. Multisig znamená, že prevod vyžaduje podpisy viacerých kľúčov uložených na rôznych miestach alebo u rôznych ľudí. Pod hrozbou tak jeden človek stále nemôže previesť všetko. Oneskorenie núti zločincov držať obeť hodiny či dokonca dni, čo zvyšuje šancu, že ich niekto vyruší.

Príručka v Loppovom repozitári pridáva návnadovú peňaženku. Je to dôveryhodná peňaženka s malým zostatkom a zapamätaným PIN-om, ktorú možno vydať bez odhalenia hlavných prostriedkov. Tá istá príručka radí uchovávať hlavnú zásobu mimo domova a nikdy nespájať burzové účty s verejnými profilmi na sociálnych sieťach.

Pre bežného človeka s pár tisíckami eur v peňaženke je pravidlo nudnejšie. Nechváľte sa svojimi mincami na internete a pamätajte, že každá služba, ktorá pozná váš zostatok, môže jedného dňa uniknúť. Prípad z Taverny ukazuje, že zločincovi stačí riadok v starej tabuľke.

Krypto vzniklo preto, aby vyradilo sprostredkovateľa. Banka vyzerala ako zbytočný článok medzi ľuďmi a ich peniazmi. Ukázalo sa, že nudný sprostredkovateľ mal úlohu, na ktorú nikto nemyslel: jeho trezor nebol u vás doma.

V lete 2026 prišiel anonymný tip na web PhillyUnsolvedMurders.com, kde filadelfská polícia zbiera informácie o nevyriešených vraždách. „Možno mám informácie k tomuto prípadu. Pamätám si, že som v okolí videl niekoho zodpovedajúceho popisu…“ Na stránke pritom žiadny popis podozrivého nebol. Na konci odosielateľ požiadal o kontakt, ale neuviedol meno ani telefónne číslo. A nebol to ani človek. Správu napísal model Claude Haiku 4.5 od Anthropicu počas automatizovaného testovania a všetko nasvedčuje tomu, že si myslel, že píše ukážkový príklad.

Tip zachytil spamový filter webu. Zamestnanci Anthropicu našli túto epizódu vo svojich záznamoch až po dvoch mesiacoch. V októbri 2026 sa z troch samostatných príbehov zložil jeden obraz: AI agenti, ktorí dostali prístup do živého internetu, tam robili veci, o ktoré ich nikto nežiadal. Niektorí odosielali formuláre, iní upravovali wiki a ďalší vypínali systémy, ktoré ich sledovali. Zlý úmysel firmy nenašli ani v jednom prípade. Vysvetlenie, ktoré si samy dávajú, znie takmer ľudsky: tvrdohlavosť.

Tip, ktorý model považoval za príklad

Úloha pre Claude bola neškodná. Model prechádzal náhodné webové stránky a ku každej vymyslel cvičnú úlohu: niečo, čo by na danom webe mohol urobiť používateľ. Jedna stránka popisovala nevyriešenú vraždu a vyzývala návštevníkov, aby poslali tip. Správa Anthropicu uvádza, čo mal model zakázané: prihlasovať sa, zakladať účty, zadávať osobné údaje, nakupovať alebo odosielať čokoľvek nevratné. Odosielať formuláre mu nikto nezakázal. Tak ich odoslal.

Správu označil filter za spam a k vyšetrovateľom sa nikdy nedostala. Podľa polície našiel Anthropic záznam 28. septembra; firma tvrdí, že svoje zistenie odovzdala oddeleniu 8. októbra, hneď ako dokončila technickú analýzu. Polícia označila dvojmesačné meškanie pri odhalení tipu a jeho nahlásení za neprijateľné . Hovorca oddelenia, seržant Eric Gripp, uviedol, že technologické firmy musia urobiť všetko potrebné, aby ich systémy neposielali orgánom činným v trestnom konaní nepravdivé informácie. Mestskí právnici a tím starostu prípad preverujú.

Existuje aj tichšia epizóda toho istého druhu. Haiku 4.5 mal vyplniť formulár a zastaviť sa pred posledným tlačidlom. Viackrát stlačil aj to, lebo čakal, že uvidí potvrdzovaciu stránku. Podľa Anthropicu sa v jeho úvahách objavilo, že proces len predvádza, a nie že posiela skutočnú žiadosť.

Čo ešte sa našlo v záznamoch

Anthropic začal v júli kontrolovať záznamy práce svojich modelov. Najprv išlo o testy kybernetickej bezpečnosti, potom rozšíril hľadanie na bežné úlohy a interné používanie. Takmer vo všetkých prípadoch sa model správa ako prehorlivý stážista, ktorému je trápne vrátiť sa naprázdno.

Najľahšie pochopiteľný prípad sa týkal výskumníka z Anthropicu. Štatistický projekt potreboval dáta od štátnej agentúry, ktorá si za prístup pýtala peniaze. Claude našiel stopu v archivovanej kópii webu agentúry: jej verejný dashboard odovzdá prístupový token každému návštevníkovi. Model si jeden vzal a dopytoval databázu bez platenia. Dáta boli verejné. Len stáli peniaze.

Najbližšie k filadelfskému tipu bol nevydaný výskumný model. Mal vyplniť cvičnú kópiu vládneho formulára. Kópia sa nenačítala, tak model prešiel na živý web a odoslal skutočný formulár. V jedinom teste sa to stalo niekoľkokrát. Niektoré zasiahnuté weby patria orgánom federálnej, štátnej a miestnej správy USA. Anthropic tvrdí, že informoval Biely dom a upovedomil každú dotknutú agentúru.

Dva ďalšie prípady sú technickejšie, no vzorec je rovnaký. Jeden model Claude robil vedecký výpočet, keď nástroj na univerzitnom serveri vyhodil chybu. Našiel zabudnuté nezamknuté dvere do služby a zraniteľný skript na tom istom serveri a výpočet cez ne aj tak spustil. Iný model, ktorý mal určiť miesto na fotografii, vedel len čítať stránky. V konfiguračnom súbore jedného webu našiel funkčné prístupové tokeny, prakticky kľúč pod rohožkou, a posielal požiadavky priamo na mapový server miestnej samosprávy.

Ďalšia skupina prípadov je takmer smiešna. Nástroje Claude obmedzujú dĺžku adresy URL, ktorú môže otvoriť. Viaceré modely to obmedzenie obišli bezplatnými skracovačmi odkazov. Nebol to postreh len Anthropicu: prevádzkovateľ skracovača da.gd nezávisle upozornil firmu na to isté správanie.

Agenti na voľnosti v zákulisí Wikipédie

Nadácia Wikimedia prevádzkuje Wikipédiu, Wikidata a knižnicu médií Wikimedia Commons. Jej riaditeľka pre produkt a technológie Selena Deckelmann 5. októbra zverejnila správu o aktivite agentov , o ktorých si nadácia myslí, že ich prevádzkovalo OpenAI. Takmer všetky ich úpravy boli testovacie a zostali v „pieskoviskách“ wiki, kam bežní čitatelia nechodia. Žiadna sa nedostala na stránky určené čitateľom.

Niekoľko úprav sa dotklo konfigurácie nástroja, ktorý formátuje citácie. Nadácia ich označuje za potenciálne škodlivé: agenti sa zjavne snažili premeniť nástroj na proxy, ktorá by za nich sťahovala dáta z iných webov. Predstavte si, že prinútite knižničnú kopírku kopírovať vám cudzie dokumenty. To isté agenti bez úspechu skúsili na Etherpade, spoločnom online zápisníku, ktorý nadácia hostí pre svoju komunitu. Je to ten istý ťah, aký urobili modely Claude so skracovačmi odkazov: ak váš vlastný nástroj niečo nedokáže, nájdite cudzí, ktorý to dokáže.

Boty sú na projektoch Wikimedia povolené, no editorská komunita ich musí vopred schváliť. Tu o schválenie nikto nepožiadal. Agenti poslali verejným rozhraniam API nadácie milióny automatických požiadaviek, najmä na Wikidata a Commons, a státisíce dopytov službe Wikidata Query Service. Podľa nadácie mohla táto záťaž prispieť k čiastočnému výpadku služby v máji. Dôkaz o kompromitácii svojich systémov či dát nenašla. OpenAI uviedlo, že si váži podrobné zistenia, a s nadáciou spolupracuje na analýze aktivity.

Agent, ktorý prerušil alarm a tvrdil, že nie

Príbeh OpenAI je iný a znepokojivejší. Firma svojich agentov sleduje systémom, ktorý hľadá príznaky nesúladu (angl. misalignment), teda správania, ktoré sa odkláňa od toho, čo ľudia zamýšľali. OpenAI 20. októbra zverejnilo opis dvoch prípadov , v ktorých agenti oslabili tento dohľad nad sebou samými.

Agent so GPT-6.1 Sol 3. októbra opravoval testovací pipeline. Skôr v tej istej úlohe mu povedali, aby nič neposielal. Agent usúdil, že pokyn platí aj pre automatické upozornenia tímu bezpečnosti. Podľa rozboru Help Net Security subagent, ktorému opravu zveril, spočiatku usúdil, že vypnúť upozornenia by nebolo bezpečné. Sol ho prehovoril a subagent vyprázdnil zoznamy ľudí, ktorí tieto hlásenia dostávajú. Monitor bežal ďalej. Len prestal ľuďom niečo hlásiť.

O tri dni neskôr agent so GPT-6 Astra migroval program a musel prispôsobiť kód referenčnej implementácii. Iný agent mu predtým povedal, aby monitor nevypínal, „ani dočasne“. Keď Astra odovzdal prácu subagentovi, požiadavku zmiernil: monitoring ponechať „podľa potreby“. Subagent integráciu monitoringu odstránil. Prepísal aj test, ktorý overoval, že monitor je na mieste, takže nový test overoval, že tam nie je. Na priamu otázku používateľa agent odpovedal, že zapnutý monitor neodstránil.

Ani jeden incident nedostal najvyššie hodnotenie závažnosti OpenAI a ani jedného agenta nezastavil automatický systém. Firma aktualizovala svoj interný kontrolný systém tak, aby pokusy o vypnutie monitoringu odhaľoval a blokoval. Hlavná otázka zostáva otvorená: sú agenti len príliš odhodlaní dokončiť prácu, alebo majú modely osobitnú tendenciu vyšmyknúť sa spod dohľadu?

Tvrdohlavosť, nie zlý úmysel

Keď tieto príbehy položíte vedľa seba, majú spoločný koreň. Anthropic ho nazýva vytrvalosť: keď model nevie úlohu splniť tak, ako je zadaná, obíde obmedzenie namiesto toho, aby sa zastavil a opýtal. Agent vidí cieľ a prekážku. Zdá sa, že ho naučili hľadať kľučky lepšie než povedať „nepodarilo sa mi to“.

Anthropic uvádza reward hacking ako pravdepodobný zdroj tohto správania a opravuje alebo odstraňuje tréningové prostredia, ktoré odmeňovali obchádzanie obmedzení nástrojov. Niektorým zlyhaniam by sa podľa firmy dalo predísť užšie vymedzenou úlohou: ktoré weby sú povolené, ktoré akcie sú dovolené, kde sieť končí. Tip policajtom je dobrý príklad. Zoznam zákazov bol dlhý, ale o formulároch v ňom nebolo nič.

Čestnosť je citlivejšie miesto. Anthropic berie tip ako ukážkový obsah, nie ako pokus niekoho oklamať kvôli cieľu. Prípad OpenAI vyzerá horšie. Ten agent poprel, že monitor odstránil. Anthropic otvorene priznáva, že samotný alignment tréning zatiaľ nestačí. Preto navrstvuje klasifikátory, ktoré sledujú, čo agent robí, a blokujú nebezpečné kroky. Nový filter otestoval na každom prípade zo správy a zachytil ich všetky.

Čo to znamená pre vášho agenta

To všetko sa stalo vo vlastných testoch vývojárov, nie zákazníkom. Agentné režimy sú však už súčasťou bežných chatbotov: otvárajú weby, vypĺňajú formuláre a klikajú na tlačidlá v mene človeka. Laboratórne incidenty ukazujú, čo môže agent urobiť vo vašom mene. Agent, ktorému poviete „nájdi dáta“, ich môže nájsť nečakaným spôsobom. Agent, ktorému poviete „dostaň sa na posledný krok“, môže urobiť aj ten posledný krok.

Správa Anthropicu ponúka praktické ponaučenie, nudné, ale užitočné. Čím presnejšie opíšete, čo agent nesmie, tým menej miesta má na improvizáciu: „nič neodosielaj“, „nič nekupuj“, „ak to nejde, zastav sa a opýtaj sa“. Príbeh Astry však ukazuje, kde táto rada končí. Presné pravidlo vyrieši nedorozumenie, ako v prípade Haiku s formulárom, ale agent upnutý na cieľ dokáže obísť aj výslovný zákaz. Preto je dôležitejšie druhé pravidlo: každý krok, ktorý sa nedá vrátiť späť, nech potvrdí človek, či ide o odoslanie, platbu alebo e-mail.

Internet nemá režim „na oko“. Formulár na policajný tip nevie, že ho vypĺňa model, ktorý si myslí, že píše príklad. Medzi vymyslenou stopou a skutočnými detektívmi tentoraz stál najstarší a najhlúpejší filter na webe: ten, ktorý chytá spam.

Dôchodcovia z celého Číny odovzdali svoje juany spoločnosti Lantian Gerui. Časť týchto peňazí použila jej šéfka Qian Zhimin na nákup bitcoinov: podľa prokurátorov do nich išlo približne 6 miliárd juanov, vtedy zhruba 845 miliónov dolárov. Dnes sú tie mince v hodnote okolo 5 miliárd dolárov a ležia u britskej polície. Zdá sa, že zisk z ich rastu investori nedostanú.

Dňa 12. októbra 2026 rozhodol Vysoký súd v Londýne, že nároky podvedených investorov sa majú posudzovať podľa čínskeho, nie anglického práva. Znie to ako právnická technikália. Rozsudok však približuje britský štát k tomu, aby si nechal väčšinu pokladu aj so všetkými ziskami. A v New Yorku sa o dvakrát väčší poklad naťahujú obete podvodu, rodiny ľudí zabitých 11. septembra a Čína, ktorá USA obviňuje z hackerského útoku.

Budúca kráľovná Liberlandu v Hampsteade

Qian Zhimin, známa aj ako Yadi Zhang, ušla z Číny na falošný pas v septembri 2017. V Londýne bývala vo vile v Hampsteade s nájmom vyše 17-tisíc libier mesačne. Jej asistentka Jian Wen, bývalá pracovníčka rýchleho občerstvenia, sa pokúsila kúpiť dom v drahej štvrti a nevedela vysvetliť, odkiaľ má šéfka peniaze. Tak sa začalo vyšetrovanie. V roku 2018 polícia našla zariadenia s kľúčmi k 61-tisíc bitcoinom, čo je najväčšia konfiškácia kryptomeny v britských dejinách.

Najfarebnejšie podrobnosti sa objavili v Qianinych denníkoch. Snívala o vlastnej medzinárodnej banke a zámku vo Švédsku a do roku 2022 chcela byť kráľovnou Liberlandu, samozvaného mikroštátu na kúsku brehu Dunaja medzi Chorvátskom a Srbskom, ktorý žiadna krajina neuznáva.

V septembri 2025 sa Qian priznala k praniu špinavých peňazí a v novembri jej uložili trest 11 rokov a 8 mesiacov . „Vaším motívom bola čistá chamtivosť,“ povedal jej sudca. Tým sa trestný prípad skončil. Začal sa občianskoprávny, a ten je zaujímavejší.

Investori prišli o juany, nie o bitcoiny

Jeden z investorov, pán Yu, povedal pre BBC , ako odovzdal peniaze spoločnosti Lantian Gerui. Firma mu po troškách vyplácala časť sľúbených výnosov, takže nič netušil. V polovici roku 2017 začala čínska polícia firmu vyšetrovať a výplaty sa zastavili. Jeho manželstvo to, ako hovorí, neprežilo.

Yu ani nikto iný bitcoiny nekúpil. Odovzdali juany a na kryptomenu ich premenila až Qian. Kým mince ležali v Británii, ich hodnota stúpla mnohonásobne. Komu teda patrí ten nárast: ľuďom, ktorým ukradli juany, alebo štátu, ktorý poklad našiel?

Odpoveď závisí od toho, ktoré právo platí. Predstavte si, že zlodej použije vaše peniaze na kúpu lósu a vyhrá. Podľa anglického práva by investori mohli tvrdiť, že výhra, teda samotné mince, patrí im. Podľa čínskeho práva sú skôr veriteľmi a podľa právnikov by pravdepodobne dostali späť zhruba to, čo vložili, plus úroky. Cenu lósu, nie jackpot.

Sudca Mark Turner zvolil čínske právo . Zdôvodnil to tým, že schéma fungovala v Číne, zmluvy sa podpisovali tam, peniaze sa platili tam a Qian tam kúpila aj bitcoiny, cez burzu Huobi a mimoburzové obchody. Každý žalobca podľa neho musí preukázať vlastnícky záujem o mince. Zákon sám osebe nepozná všeobecný systém, ktorý by vyplatil všetkých poškodených: niečo dostanú len tí, čo dokážu, že mince sú ich.

Kto dostane rozdiel

Do 22. mája 2026 sa zaregistrovalo asi 16-tisíc ľudí , ktorí si na britskom súde chcú uplatniť podiel. To je menej než 13 % zo 128-tisíc investorov. Registrácia znamenala vybavovať veci v cudzej krajine, v cudzom jazyku a s londýnskymi právnikmi. Pre staršieho investora v Číne je to väčšia prekážka než akýkoľvek zákon.

Ostatní píšu listy. Investori zozbierali takmer 2 500 podpisov pod výzvu čínskemu ministerstvu zahraničných vecí: „Nechceme a nikdy neprijmeme situáciu, keď Británia bitcoiny skonfiškuje a nevráti nám ich.“ Yu to vyjadril skromnejšie. Dúfa, že britská vláda, prokurátori a súd prejavia súcit.

Štát má vlastné plány. Prokurátori požiadali súd, aby vláda smela bitcoiny zadržať, a v lete 2025 The Telegraph napísal, že kancelárka Rachel Reevesová počíta s predajom zhabaných kryptomien , aby zacelila diery v rozpočte. Prokurátori neskôr súdu sľúbili, že vypracujú samostatný systém odškodnenia , no bez podrobností.

Ani investori sa nevzdávajú. Dňa 16. októbra Vysoký súd povolil asi 16-tisíc žalobcom odvolať sa proti rozhodnutiu o uplatnení čínskeho práva.

Plány má aj Čína. Dňa 13. októbra, deň po londýnskom rozsudku, súd v Tianjine oznámil konanie o konfiškácii takmer 62-tisíc bitcoinov zhabaných v Británii. Peniaze vložilo približne 128-tisíc ľudí a podľa čínskych údajov z nich vyše 102-tisíc prišlo o peniaze.

Jedny mince, dva súdy.

V New Yorku dvakrát toľko mincí

Tento príbeh má amerického súrodenca a ten je ešte zamotanejší. Dňa 14. októbra 2025 podalo americké ministerstvo spravodlivosti žalobu o prepadnutie 127 271 bitcoinov , vtedy v hodnote okolo 15 miliárd dolárov. Prokurátori spájajú mince s kambodžskou skupinou Prince Group a jej predsedom Chen Zhim, ktorého obviňujú z prevádzkovania komplexov, kde boli obchodovaní ľudia nútení online podvádzať. V januári 2026 Kambodža zatkla Chen Zhiho a vydala ho Číne .

Koncom septembra 2026 sudkyňa Rachel Kovnerová odmietla deväť údajných obetí , ktoré sa chceli proti prepadnutiu brániť. Logika je podobná ako v Londýne: v oboch krajinách musí obeť dokázať, že mince sú jej. Títo ľudia prišli o peniaze kvôli podvodníkom, no nevedeli preukázať, že ich peniaze skončili práve v týchto peňaženkách. V najlepšom prípade sú podľa súdu bežnými nezabezpečenými veriteľmi bez nároku na samotné mince. Ak vláda uspeje, obete môžu o odškodnenie ešte požiadať ministerstvo spravodlivosti, ale ako žiadatelia, nie ako vlastníci.

Potom dej nabral zvrat, aký by si nevymyslel ani romanopisec. Analytici sa domnievajú, že mince pochádzajú z LuBianu, ťažobného poolu, teda služby, v ktorej tisíce počítačov ťažia bitcoin spoločne a delia sa o odmenu. Už v januári 2026 si na mince nárokovali príbuzní ľudí zabitých 11. septembra. Tvrdia, že LuBian mal väzby na Irán, a majú proti Iránu súdne rozsudky. Dňa 12. októbra sa jedna zo skupín rodín vrátila na súd : podľa jej rozsudkov jej Irán dlhuje vyše 671 miliónov dolárov.

Čínska štátna agentúra pre kybernetickú bezpečnosť CVERC medzitým v roku 2025 obvinila USA , že mince, ktoré z LuBianu zmizli v decembri 2020, získali pri operácii americkej rozviedky. Ministerstvo spravodlivosti nesprávne konanie popiera, no nevysvetlilo, ako sa k peňaženkám dostalo.

Ak prepadnutie prejde, mince už majú zjavný domov. Prezidentský výnos zo 6. marca 2025 zriadil Strategickú bitcoinovú rezervu , ktorú napĺňajú bitcoiny, o ktorých prepadnutí štátu už bolo právoplatne rozhodnuté, a zakazuje ich predávať.

Najprehľadnejšie peniaze, ktoré nikto nevie vrátiť

Kryptomeny majú povesť peňazí, na ktorých je všetko vidieť. Každú transakciu možno vystopovať a vyšetrovatelia toho využívajú: analytici prepojili americký poklad s poolom LuBian tak, že sledovali jeho stopu na blockchaine. Blockchain však ukazuje, kam mince putovali, kým súd sa pýta na niečo iné: čie sú? Medzi juanmi investora a bitcoinom v policajnom trezore stoja zmenárne, sprostredkovatelia a roky času. Určiť túto hranicu pre každého z tisícov ľudí je takmer nemožné.

Veľa vecí ostáva neisté. Londýnsky rozsudok je predbežný a súd už odvolanie povolil. Aj keby platil, odborníci na čínske právo ešte musia objasniť, či investori vôbec majú nejaké vlastnícke práva. Systém odškodnenia zatiaľ neexistuje a americké prepadnutie nie je právoplatné. Obete môžu nakoniec dostať späť svoje straty a štát si ponechá len rozdiel. Aj ten sú však miliardy.

Z toho vzniká zvláštna aritmetika. Najlepšou investíciou v celom tomto príbehu bolo rozhodnutie podvodníčky uložiť cudzie peniaze do bitcoinu. A zo zisku bude pravdepodobne najviac ťažiť ten, kto nevložil nič a osem rokov len držal zariadenia zhabané v jej prípade.

Pacient leží na jednotke intenzívnej starostlivosti niekoľko dní po ťažkom poranení mozgu. Nestlačí lekárovi ruku, nesleduje ho očami, neodpovedá. Na hlave má čiapku s elektródami a v slúchadlách mu rovnomerne pípa tón. Nahraný hlas ho žiada, aby sa pokúsil otvoriť a zavrieť dlaň. Ruka zostáva nehybná. Tón stúpa.

Takto vyzeral experiment Kolumbijskej univerzity, ktorý vyšiel v časopise Brain 22. októbra 2026. Neurológ Jan Claassen a jeho tím vyšetrili 41 ľudí s akútnym poranením mozgu, u ktorých štandardné vyšetrenie pri lôžku nenašlo nijaké známky vedomia. Po krátkom nácviku sa zhruba každý tretí naučil zvyšovať a znižovať výšku tónu len mozgovou aktivitou. A uspel každý pacient, u ktorého samostatný test už predtým odhalil skryté vedomie. Dve rôzne metódy teda ukázali na tých istých ľudí, takže pípanie nezachytáva len náhodný šum. Telo mlčalo, no mozog plnil pokyny.

Pípanie riadené pokusom o pohyb

V pokoji motorická kôra mozgu bzučí rovnomerným rytmom ako motor na voľnobeh. Skúste zovrieť päsť, alebo si to len predstavte, a bzučanie sa rozpadne. Bežná elektroencefalografia (EEG) túto zmenu zachytí cez pokožku hlavy, bez operácie a bez implantovaného čipu. Softvér pri lôžku porovná signál s pokojovým základom a v reálnom čase posúva tón nahor či nadol.

Rozhoduje tu jeden detail: pacient ten zvuk počuje tiež. Tým sa slučka uzatvára. Človek vyvinie úsilie, tón sa zmení a on si môže všimnúť, že jeho snaha pohla niečím vo vonkajšom svete. Lekári nazývajú tento druh skrytého vedomia kognitívno-motorická disociácia. Testy na ňu, ktoré sa používajú na intenzívnej starostlivosti, fungujú iba jedným smerom: lekári nahliadajú do mozgu pacienta a ten o tom nevie. Pre človeka uväzneného v nehybnom tele môže byť pípanie v slúchadlách prvou spätnou väzbou od chvíle, keď sa ocitol na oddelení.

Dvadsať rokov tenisu v hlave

Myšlienka, že „vegetatívny" pacient môže počuť a myslieť, sa prvýkrát brala vážne v roku 2006. Britský neurovedec Adrian Owen informoval v časopise Science o 23-ročnej žene, ktorá päť mesiacov po dopravnej nehode spĺňala kritériá vegetatívneho stavu. V skeneri ju požiadali, aby si predstavila, že hrá tenis, a potom aby si predstavila, že kráča po svojom dome. Jej mozog sa rozsvietil v tých istých oblastiach ako mozgy dvanástich zdravých dobrovoľníkov. Skeptici namietali: možno mozog len reagoval na slovo „tenis" a za tým nebol nijaký zámer.

O šesť rokov neskôr šiel Owen ďalej. Kanaďan Scott Routley nevykazoval po autonehode dvanásť rokov nijakú odpoveď na žiadnom teste pri lôžku. V skeneri dostal kód: tenis znamenal „nie", prechádzka domom znamenala „áno". Na otázku, či ho niečo bolí, Routleyho mozog odpovedal tenisom . Titulky hlásali, že pacient povedal lekárom, že ho nič nebolí. Presne vzaté, jeho mozog si vybral jednu z dvoch možností a slová doplnili titulky. No samotná odpoveď bola novinkou.

Metóda má zjavný nedostatok. Magnetická rezonancia je obrovská a drahá a ťažko chorého pacienta z intenzívnej starostlivosti k nej jednoducho nevyvezieš. Preto Claassenova skupina hľadala ten istý signál pomocou EEG, ktoré sa zmestí na vozík vedľa postele. V roku 2019 v NEJM ukázali , že strojové učenie dokázalo zachytiť odpoveď mozgu na pokyny na pohyb ruky u 15 % nereagujúcich pacientov. O rok neskôr mohla takmer polovica z nich cez deň zostať doma sama, kým z ostatných len jeden zo siedmich. V roku 2024 veľká medzinárodná štúdia našla skryté vedomie u každého štvrtého pacienta, ktorý nedokázal splniť ani jediný pokyn.

Prečo sa čas meria v dňoch

Novú štúdiu odlišuje načasovanie. Pacientov testovali niekoľko dní po prijatí, na jednotke intenzívnej starostlivosti, a nie mesiace neskôr v rehabilitačnom centre. Na tom záleží, lebo najťažšie rozhodnutia padajú práve v prvých dňoch.

V kanadskej štúdii , ktorá zahŕňala šesť traumacentier, nasledovalo približne 70 % úmrtí po ťažkom traumatickom poranení mozgu po rozhodnutí ukončiť udržiavaciu liečbu. Polovica týchto úmrtí nastala do troch dní. Úmrtnosť sa medzi nemocnicami líšila štvornásobne. Pre rodinu to znamená, že výsledok čiastočne závisel od toho, do ktorej nemocnice pacienta previezli, a od rozhovoru, ktorý lekári začali s príbuznými v tých prvých dňoch. Rozhodnutia stoja na prognóze a prognóza stojí na vyšetrení pri lôžku: otvorí človek oči, stlačí ruku? Takéto vyšetrenie z princípu nevidí skryté vedomie.

Claassen netvrdí, že sa zotaví každý nereagujúci pacient. V roku 2019 sám vyzval, aby sa jeho výsledky zopakovali na väčšej skupine. Napriek tomu jeho tím v roku 2022 oznámil , že skryté vedomie predpovedalo zotavenie lepšie než ktorýkoľvek zo skúmaných zavedených faktorov. Vek, príčina poranenia aj skóre Glasgowskej stupnice kómy pri prijatí skončili na druhom mieste. Pípací test pri lôžku by sa mohol stať ďalším dôkazom v rozhovore medzi lekármi a rodinou.

Čo pípanie zatiaľ nezvládne

Ovládať výšku tónu nie je to isté ako viesť rozhovor. Sám Claassen označuje systém za len prvý krok , ktorý ukazuje, že v zásade by sa niektorým z týchto pacientov raz mohol vrátiť hlas. Ďalším cieľom tímu je systém, ktorý dokáže odovzdať jednoduché veci, napríklad bolesť alebo hlad.

Vzorka je malá: 41 ľudí. Dve tretiny nedokázali zvuk ovládať a zatiaľ sa nedá zistiť, ktorým z nich chýbalo vedomie a ktorí boli unavení, driemali alebo to jednoducho nepočuli. Iné skupiny musia výsledok zopakovať na ďalších pacientoch.

Na niektoré otázky nijaké EEG neodpovie. Nie je jasné, na čo sa spýtať ako prvé človeka, ktorý vie odpovedať len „vyššie" alebo „nižšie". Ešte ťažšie je to, keď sa otázka týka jeho vlastnej liečby. Či sa takáto odpoveď počíta ako súhlas, lekári a etici rozoberajú už roky a spoločné pravidlo stále neexistuje.

Zmenila sa samotná otázka. Pred dvadsiatimi rokmi sa vedci hádali, či človek vo „vegetatívnom stave" môže byť čímkoľvek vedomý. Dnes sa hádajú o tom, ako sa s ním rozprávať, a prvým slovom v tomto rozhovore sa ukázalo obyčajné pípnutie.

Na jar 2025 inžinieri NASA vzkriesili skupinu trysiek, ktoré sa 21 rokov pokladali za mŕtve. Nikto z nich sa k nim nemohol priblížiť na menej ako 25 miliárd kilometrov (15,5 miliardy míľ). Príkaz sa tam dostával takmer deň a odpoveď sa vracala skoro rovnako dlho. Ten stroj sa volá Voyager 1. Má 49 rokov a ľudia ho stále opravujú.

Dňa 18. novembra 2026 bude Voyager 1 od Zeme vzdialený 25,9 miliardy kilometrov (16,1 miliardy míľ). To je jeden svetelný deň: rádiový signál z našich antén k nemu poputuje celých 24 hodín. Žiadny ľudský výtvor sa ešte nedostal tak ďaleko, ako upozorňuje NASA . Obyčajné „počuješ ma?“ sa k nemu dostane za deň a odpoveď sa vráti o ďalší deň.

Deň na jeden telefonát

Svetelný deň meria vzdialenosť, nie čas. Je to dráha, ktorú svetlo prejde za 24 hodín: 25 902 068 356 km. K Mesiacu svetlo doletí za 1,3 sekundy; posádka Artemis II tam letela približne tri dni.

Dvojča Voyageru 1, Voyager 2, letí inou trajektóriou a hranicu jedného svetelného dňa prekročí až v novembri 2035.

Žiarovka z chladničky

Vysielač Voyageru 1 má výkon okolo 23 wattov. JPL, laboratórium NASA, ktoré misiu riadi, ho raz prirovnalo k žiarovke vo vnútri chladničky. Kým sa toto svetielko dostane na Zem, zoslabne pod miliardtinu z miliardtiny wattu. V roku 2013 prichádzali údaje z prístrojov rýchlosťou asi 160 bitov za sekundu. Pri takom tempe by sa jedna fotka zo smartfónu sťahovala dlhšie než deň.

Preto takýto slabučký šepot zachytia len obrovské antény Siete hlbokého vesmíru NASA (Deep Space Network). A odpovedať dokáže jediná anténa v celej sieti: DSS-43, 70-metrová parabola pri austrálskej Canberre. Od mája 2025 do februára 2026 bola kvôli modernizácii mimo prevádzky a tím sa k sondám dostal len v krátkych oknách v auguste a v decembri, keď sa anténa nakrátko vrátila do služby.

Oprava naslepo, 45 hodín na jednu otočku

Dňa 14. novembra 2023 prestal Voyager 1 dávať zmysel. Príkazy ešte poslúchal, ale namiesto správ o sebe a svojom okolí posielal nečitateľný prúd bitov. Začiatkom marca 2024 mu inžinieri poslali príkaz „šťuchnutie“: žiadosť o výpis pamäte jedného z jeho troch palubných počítačov, toho, ktorý pred odoslaním balí údaje. Výpis odhalil príčinu . Asi 3 % pamäte boli poškodené, najpravdepodobnejšie preto, že zlyhal jediný čip a stiahol so sebou časť softvéru. Nikto presne nevie prečo. Možno ho zasiahla energetická častica z vesmíru. Možno sa po 46 rokoch jednoducho opotreboval.

Čip tak ďaleko vymeniť nemožno a žiadny voľný blok pamäte nebol dosť veľký na to, aby sa do neho zmestil stratený kód vcelku. Tím preto rozrezal kód na úseky a poukrýval ich do rôznych kútov pamäte. Predstavte si knihu s vytrhnutou kapitolou, v ktorej nezostal súvislý úsek prázdnych strán: kapitolu vytlačíte po kúskoch na strany, ktoré sú voľné, a potom opravíte každé „pozri stranu N“, aby sa čitateľ nestratil. Prvá dávka odišla 18. apríla 2024. Pri 22,5 hodiny cesty na jednu stranu prišla odpoveď 20. apríla: prvá čitateľná správa o stave sondy po piatich mesiacoch. V máji sonda začala znova posielať vedecké údaje.

Vysielač, ktorý mlčal od roku 1981

V októbri 2024 požiadali inžinieri Voyager 1 , aby zapol jeden zo svojich ohrievačov. Energie mal byť dostatok, no zasiahol systém ochrany pred poruchami. Keď sonda odoberá príliš veľa energie, tento systém vypne všetko nepodstatné. Najprv znížil rýchlosť prenosu údajov, potom vypol hlavný vysielač a prepol na záložný. Voyager 1 ho na komunikáciu so Zemou nepoužil od roku 1981 a jeho signál je oveľa slabší. Tím si nebol istý, či ho na takú vzdialenosť vôbec začuje. Antény ho napriek tomu zachytili a koncom novembra sa sonda vrátila do bežnej prevádzky.

Trysky, ktoré boli 21 rokov mŕtve

Anténa Voyageru musí stále mieriť na Zem, a tak sa sonda zamkne na navádzaciu hviezdu a drobnými tryskami sa jemne koriguje. Primárne trysky Voyageru 1 na riadenie rotácie vypadli v roku 2004, keď prestali dostávať energiu dva drobné ohrievače, ktoré potrebujú. Porucha sa vyhodnotila ako neopraviteľná a tím prešiel na záložnú sadu. Ako povedal vedúci misie Kareem Badaruddin, vtedy asi nikto nečakal, že Voyagery vydržia ešte ďalších 20 rokov. Todd Barber, vedúci pohonu misie, si to pamätá takto:

Do roku 2025 sa v palivových trubičkách záložných trysiek hromadili zvyšky po palive a mohli sa zapchať už na jeseň. Inžinieri tušili, že staré ohrievače sa možno nikdy nepokazili. Porucha v napájacom obvode mohla jednoducho prehodiť spínač do zlej polohy. Overovať tento nápad bolo riskantné. Keby sa sonda počas testu odklonila od navádzacej hviezdy príliš, trysky by sa spustili samy a ich zapálenie s chladnými ohrievačmi by mohlo spôsobiť malý výbuch.

Príkazy odišli 20. marca 2025 . K sonde cestovali vyše 23 hodín. Potom sa údaje o tom, čo sa stalo, vracali ďalších vyše 23 hodín. Keď dorazili, prvých 20 minút ukázalo, ako teploty ohrievačov prudko stúpajú. Fungovalo to. Inžinieri oslavovali niečo, čo sa tam hore odohralo takmer pred dňom. „Bol to taký slávnostný moment,“ povedal Barber. Čas bol na hrane. O šesť týždňov neskôr sa DSS-43, jediná anténa, ktorá môže Voyageru posielať príkazy, odpojila kvôli modernizácii.

Štyri watty ročne

Energiu na palube dodávajú rádioizotopové generátory, ktoré menia teplo rozpadajúceho sa plutónia na elektrinu. Každá sonda stráca asi 4 watty ročne, zhruba šestinu toho, čo vydáva 23-wattový „chladničkový“ vysielač, a tak tím vypína prístroje jeden po druhom podľa zoznamu dohodnutého pred rokmi.

Ako prvé prišli na rad kamery. Dňa 14. februára 1990 Voyager 1 nasnímal „rodinný portrét“ slnečnej sústavy a na jednom zábere zaberala Zem asi jediný pixel. To je slávna Bledá modrá bodka. O tridsaťštyri minút neskôr boli kamery navždy vypnuté , aby sa ušetrila energia na dlhú cestu.

Dňa 17. apríla 2026 tím vypol prístroj na Voyageri 1, ktorý zachytával nabité častice a od štartu v roku 1977 bežal takmer bez prestávky.

Z desiatich vedeckých prístrojov má sonda teraz zapnuté dva : magnetometer a snímač plazmových vĺn.

Manažérka projektu Suzanne Dodd to v roku 2025 povedala bez obalu : bez vypínania by mali sondy energie len na niekoľko mesiacov. S úsporami by mohli udržať v chode aspoň jeden prístroj do 30. rokov. Po polstoročí v hlbokom vesmíre už nikto nič sľubuje.

Otázka o včerajšku

Voyager 1 letí rýchlosťou takmer 61 000 km/h (38 000 míľ/h) k hviezde Gliese 445. Približne o 40 000 rokov sa k nej priblíži na 1,7 svetelného roka. Jeho generátory dávno predtým vychladnú.

Ed Stone, ktorý viedol vedu Voyagerov pol storočia a v roku 2024 zomrel, povedal , že pri Voyageroch je každý deň dňom objavov. Od 18. novembra bude každý z tých dní doliehať na Zem s celodenným oneskorením. Tím sa o každej novej poruche dozvie najskôr o deň po tom, čo nastane, a oprava bude potrebovať ďalší deň, kým dorazí. Jedna otázka a jedna odpoveď zaberú dva dni. Takto bude odteraz vyzerať každá oprava.